Livin´...je skatka living = žijúci, živý
ark......=archa, ale aj vo výslovnosti ark = arch = architektúra, podstata, koreň

Okolo roku 2000 vrcholilo moje životné hľadanie. Nie že by som bol nejaký inteligentný pozorovateľ života okolo s túžbou prísť na koreň života... Ja som bol len citlivý. A tak bez poznania zmyslu života, bez poriadku a rovnováhy mnou udalosti života len mávali, ako osikou vo vetre. Spoločnosť naokolo, organizovaný život, štúdium som vedome programovo odmietol, hoc o pozornosť tejto spoločnosti som túžil a usiloval. Mojimi prvými veľkými vzormi boli Kobain, Morrison. Fajčili? Tak som začal aj ja. Pili? Tak som začal aj ja. Fajčili marihuanu, brali LSD? Bral som aj ja. Rozhodol som sa, že budem patriť do ich klubu 27, že ak do mojej 27. nezomriem, tak sa vtedy zabijem sám. (V kútiku som toto moje rozhod- nutie aj ľutoval, veď život je predsa niekedy aj krásny, no nie som srab, v 27 rokoch sa zabijem.) Ľutoval som, že heroin bol v mojich kruhoch štu- denta príšerne drahý...určite by som mu neodolal. To, že som bežne zažíval úzkosť, obrovský strach, že mi vlastne bolo zle v tých úbohých úletoch plných úplne hlbokých intelektuálnych mizerností a prázdnych rečí, srandičiek, by som sa vtedy zo strachu nepriznal. Moje vzory mi vytvorili moju predstavu o pravde, naprogramovali moje názory, môj život. A výsledok? Klesanie, odcudzenie sa aj posledným najbližším, izolácia, rozpad. Začal som hľadať. Východné náboženstvá boli blízke aj mojím vzorom. Tak som šiel ich cestou -Budhizmus, Hinduizmus na východe, Silvova metóda, autogénny tréning, psychológia a psychiatria na západe, to som na striedačku skúšal. Úzkosť, strach, depresia rástli a cestu som nevidel. Telo chradlo už dávno. Preťažené srdce a obličky to už nezvládali, ale lieky im nepomáhali. Lekári nevedeli prečo. Prišiel každodenný strach zo smrti. Deň bol dennou morou. Zo svojho strachu som sa v ukrutnej bolesti v noci zobúdzal. Zlom prichádzal... Neznámy človek ma na ulici oslovil, že či nechcem ísť s ním...na stretnutie bývalých narkomanov, teraz kresťanov. Nešiel som, no v ten deň som sa rozhodol, že sa stanem kresťanom. Nie takým, čo chodí do kostola, ale takým v srdci, ktorý to s Ježišom myslí vážne. Začal som čítať Bibliu, modliť sa a stretávať sa s mladými kresťanmi. Úplne všetko sa zmenilo, akoby mi narástol ďalší zmysel, ktorý má len ten, kto ho má, ale kto ho nemá, nevie o tom. Narodil som sa znova, dostal som nový Život. Svetlo zaplavilo môj život. Pamätám si, ako mi aj vzduch chutil. Našiel som zmysel života. To je Evanjelium Ježiša Krista. Po čase som chcel robiť mnoho dobra, slúžiť ľuďom a Pánu Bohu. Vrhol som sa na charitu, evanjelizáciu, no Pán mi povedal, že to nerobím z lásky. Tak som pochopil, že mi ľahko nevieme, kto sme a čo vlastne vo svojom srdci naozaj ľúbime. Lebo iné robiť je pokrytectvo alebo nevedomosť. A našiel som, že ľúbim architektúru a v tom, keď robíme to, čo máme radi, je úprimná láska...Vtedy pracujeme, vstávame, líhame a Božie kráľovstvo v nás rastie, ani sami nevieme ako. Všetko má svoj čas, aj Ježiš verejne vystúpil, keď mal 30 rokov. Nie skôr, hoc aj skôr by múdrosťou zatienil hocikoho. Tak aj v architektúre hľadám Lásku. Nie napodobňovanie iných. Niekedy by som chcel všetko poznanie hodiť za hlavu a bol prirodzený ako dieťa, díval sa aj na problémy architektúry a urbanizmu ako dieťa, akoby neznalý, po prvý krát, čistý, nezaťažený... Nie že by som tvoril podľa teórie architektúry o živej architektúre - living architecture, ale verím, že Ježiš je prítomný vo všetkých fázach mojej tvorby. On je ten Živý - Livin´.
Back