Livin´...je skatka living = žijúci, živý
ark......=archa, ale aj vo výslovnosti
ark = arch = architektúra, podstata, koreň
Okolo roku 2000 vrcholilo moje životné hľadanie.
Nie že by som bol nejaký inteligentný pozorovateľ
života okolo s túžbou prísť na koreň života...
Ja som bol len citlivý.
A tak bez poznania zmyslu života, bez poriadku a
rovnováhy mnou udalosti života len mávali, ako
osikou vo vetre. Spoločnosť naokolo, organizovaný
život, štúdium som vedome programovo odmietol, hoc
o pozornosť tejto spoločnosti som túžil a usiloval.
Mojimi prvými veľkými vzormi boli Kobain, Morrison.
Fajčili? Tak som začal aj ja. Pili? Tak som
začal aj ja. Fajčili marihuanu, brali LSD? Bral som
aj ja. Rozhodol som sa, že budem patriť do ich
klubu 27, že ak do mojej 27. nezomriem, tak sa
vtedy zabijem sám. (V kútiku som toto moje rozhod-
nutie aj ľutoval, veď život je predsa niekedy aj
krásny, no nie som srab, v 27 rokoch sa zabijem.)
Ľutoval som, že heroin bol v mojich kruhoch štu-
denta príšerne drahý...určite by som mu neodolal.
To, že som bežne zažíval úzkosť, obrovský strach,
že mi vlastne bolo zle v tých úbohých úletoch
plných úplne hlbokých intelektuálnych mizerností
a prázdnych rečí, srandičiek, by som sa vtedy zo
strachu nepriznal. Moje vzory mi vytvorili moju
predstavu o pravde, naprogramovali moje názory,
môj život. A výsledok? Klesanie, odcudzenie sa aj
posledným najbližším, izolácia, rozpad. Začal
som hľadať. Východné náboženstvá boli blízke aj
mojím vzorom. Tak som šiel ich cestou -Budhizmus,
Hinduizmus na východe, Silvova metóda, autogénny
tréning, psychológia a psychiatria na západe,
to som na striedačku skúšal. Úzkosť, strach,
depresia rástli a cestu som nevidel. Telo chradlo
už dávno. Preťažené srdce a obličky to už nezvládali,
ale lieky im nepomáhali. Lekári nevedeli prečo.
Prišiel každodenný strach zo smrti. Deň bol dennou
morou. Zo svojho strachu som sa v ukrutnej bolesti
v noci zobúdzal. Zlom prichádzal...
Neznámy človek ma na ulici oslovil, že či nechcem
ísť s ním...na stretnutie bývalých narkomanov,
teraz kresťanov. Nešiel som, no v ten deň som sa
rozhodol, že sa stanem kresťanom. Nie takým, čo
chodí do kostola, ale takým v srdci, ktorý to s
Ježišom myslí vážne. Začal som čítať Bibliu, modliť
sa a stretávať sa s mladými kresťanmi.
Úplne všetko sa zmenilo, akoby mi narástol ďalší
zmysel, ktorý má len ten, kto ho má, ale kto ho nemá,
nevie o tom. Narodil som sa znova, dostal som nový
Život. Svetlo zaplavilo môj život. Pamätám si, ako
mi aj vzduch chutil. Našiel som zmysel života. To
je Evanjelium Ježiša Krista.
Po čase som chcel robiť mnoho dobra, slúžiť ľuďom a
Pánu Bohu. Vrhol som sa na charitu, evanjelizáciu,
no Pán mi povedal, že to nerobím z lásky.
Tak som pochopil, že mi ľahko nevieme, kto sme a čo
vlastne vo svojom srdci naozaj ľúbime. Lebo iné
robiť je pokrytectvo alebo nevedomosť.
A našiel som, že ľúbim architektúru a v tom, keď
robíme to, čo máme radi, je úprimná láska...Vtedy
pracujeme, vstávame, líhame a Božie kráľovstvo v nás
rastie, ani sami nevieme ako.
Všetko má svoj čas, aj Ježiš verejne vystúpil, keď
mal 30 rokov. Nie skôr, hoc aj skôr by múdrosťou
zatienil hocikoho.
Tak aj v architektúre hľadám Lásku. Nie napodobňovanie
iných. Niekedy by som chcel všetko poznanie hodiť za
hlavu a bol prirodzený ako dieťa, díval sa aj na
problémy architektúry a urbanizmu ako dieťa, akoby
neznalý, po prvý krát, čistý, nezaťažený...
Nie že by som tvoril podľa teórie architektúry o
živej architektúre - living architecture,
ale verím, že Ježiš je prítomný vo všetkých fázach
mojej tvorby.
On je ten Živý - Livin´.